radka.prokajova

Menej slov, viac akcie Tak, ako Pán prsteňov, aj Hobit je v prvom rade o dobrodružnom putovaní, odvahe, priateľstve a nikdy nekončiacom boji dobra so zlom. Môžeme k nemu s obdivom vzhliadať ako k magickému príbehu, ktorý obsiahne takmer všetko, na čom na tomto svete záleží, alebo nad ním aj mávnuť rukou, akoby šlo len o od reality odtrhnutý úlet jedného starnúceho literáta. Filmová trilógia Pán prsteňov (2001, 2002, 2003) bola v mnohom prevratná a niet pochýb o tom, že si podmanila aj tisíce divákov, ktorým Tolkienova literárna predloha nič nehovorí. Podobne veľkolepé očakávania už od Hobita určite mať nemožno, tým skôr, ak je reč o stredovej časti trilógie. Napriek tomu, aj navzdory hojne kritizovanému faktu, že Jackson nemilosrdne dej útlej knižky naťahuje na tri trojhodinové filmy, nemožno snímke Smaugova pustatina mnoho vyčítať. Naproti jednotke má tento film dokonca niekoľko výhod – napríklad aj tú, že si môže dovoliť oveľa menej opisnosti, čím sa vytvára štedrý priestor pre akciu. Tej je vo filme naozaj dosť. Výprava trpaslíkov a hobita Bilba do skalného mesta duchov Erebor stále napreduje. Čas, ktorý odvážna partia pod vedením dediča ereborského trónu Thorina má na dosiahnutie svojho cieľa, však nie je nekonečný. Nebezpečne z neho ukrajujú najmä očakávané aj prekvapujúce prekážky, ktoré sa vynárajú spoza každej zákruty. Hoci sa aj ten najdynamickejší dej môže stať stereotypom, Jackson väčšinou potenciál jednotlivých scén využíva správne. Za všetky spomeňme dych berúcu plavbu v sudoch spojenú s divokou lukostreleckou prestrelkou, z ktorej sa (v dobrom) až hlava točí, či nemenej pôsobivú púť „jedovatým“ lesom zakončenú priam hororovým útokom obrovských pavúkov. Tieto, aj viaceré ďalšie okamihy, možno pokojne zaradiť k tým najlepším momentom celej histórie filmových adaptácií Tolkienovej tvorby. Romantika? Je to nutné? Na úkor opisnosti sa vo filme ušlo o čosi viac priestoru aj jednotlivým hrdinom, a teda aj ich hereckým predstaviteľom. V niektorých prípadoch je to dobre, v iných už menej. Do prvej kategórie určite patrí titulný hrdina hobit Bilbo v podaní skvelého Martina Freemana. Ako sa pomaly dostáva pod vplyv tajomného prsteňa, stáva sa temnejším a ubolenejším, zároveň sa však Freeman typicky britským spôsobom pohráva aj s humornosťou svojho hrdinu, čím film výrazne približuje k divákom. Zbytočne nadstavene, naopak, pôsobí romantický trojuholník medzi elfkou Tauriel (v knižnej predlohe by ste ju hľadali márne), elfom Legolasom a trpaslíkom Kilim. Dej prakticky nikam neposúva, a tak ho možno chápať len ako pokus o naplnenie šablónovitých predstáv o „dobrom filme“, v ktorom nejaká tá láska predsa nesmie chýbať. Momentov, v ktorých entuziazmus zo snímky upadá, je samozrejme viac. Ak sa však dokážeme riadiť heslom „koniec dobrý všetko dobré“, je pre film veľkým plusom záverečná kapitola, ktorej dominuje ohromný drak Smaug. Po výtvarnej stránke opäť napĺňa aj tie najdivokejšie sny Tolkienovho čitateľa, vďaka trefnej štylizácii herca Benedicta Cumberbatcha je však oveľa viac ako len prehliadkou digitálnych trikov. Ak by sme chceli druhého Hobita porovnávať s jeho predchodcom, vyšiel by z toho zrejme o čosi lepšie. Priestor na zlepšenie tu však stále je. Možno sa o rok predsa len od Jacksona opäť dočkáme filmu, ktorý nám vyrazí dych…